Priletela som minulý piatok.
V Oxforde ma vítala len tma a mrazivý januárový vzduch, no mesto
nebolo prázdne: zástupy bakalárskych študentov len v košeliach
a krátkych šatách neohrozene oslavovali posledný piatok pred začiatkom
trimestra. Kráčala som okolo vysvietených pubov, kníhkupectva Blackwell, ktoré
zvonku vyzerá ako dvestoročný rodinný dom a vnútri skrýva viac ako 160 000
kníh, prešla som popri Sheldonainskom divadle a Bodleianskej knižnici,
obe budovy vážne ponorené do spánku, ignorujúce veľmi veselú skupinku študentov,
ktorí cez cestu v Kings Arms zapíjali koniec prázdnin. Stromček
a vianočné svetlá boli preč, ale inak Oxford vyzeral presne tak, ako som
ho zanechala. O desať minút neskôr, keď som odomykala dvere do internátu,
som si bola takmer istá, že žiadne prázdniny sa nekonali a že som si len
vybehla do Sainsubury´s kúpiť mlieko.
Ešteže sme hneď v utorok
písali „skúšku na skúšku“ z ekonometrie. Svedomito mi pripomínala, že som
sa mala cez Vianoce viac venovať kumulatívnym distribučným funkciám... Hneď
prvé dni po príchode som teda strávila až po uši v poznámkach (
a v dvoch svetroch, keďže sa v mojej izbe mesiac nekúrilo). Keď
som sa v pondelok stretla so spolužiakmi na prvej novoročnej prednáške,
všetci sa tvárili nonšalantne a vymieňali si príbehy z lyžovačiek, no
rozhovory nakoniec vždy skončili pri ekonometrii a pri nenápadnom
zisťovaní, kto si zopakoval viac učiva. Tá skúška bola len obyčajným cvičením,
neveľmi presnou simuláciou toho, čo na nás čaká v júni; no skutočnosť, že
nejaký úbohý doktorand to všetko opraví a ohodnotí, nám dávala zámienku
brať to celé vážne.
Profesor Nielsen vošiel,
s úsmevom nám rozdal zadania a zase sa niekam stratil. Ako na pokyn
sa vzduch naplnil škrabotom sedemdesiatich pier a cez pootvorené dvere
vyleteli moje posledné spomienky na prázdniny.
