Tento týždeň ma bola navštíviť
sestra. Stal sa zo mňa turista vo vlastnom meste a zdá sa mi, že je to vhodná
zámienka na to, aby som vám opísala, aký je Oxford krásny.
Asi by ste čakali, že dominantou
mesta sú univerzitné college, ale v skutočnosti ich je tak veľa, že rýchlo
splynú v jedno veľmi sofistikované gotické pozadie. College sú všade: za
aristokratickými železnými bránami, za hrubými drevenými vrátami vyšúchanými
stáročiami študentov, za nenápadnými tehlovými múrmi, vnútri tej budovy, ktorú
ste si už dvakrát zmýlil s kostolom. V centre mesta ich je toľko
vedľa seba, že je často ťažko rozoznať, kde sa končí Lincoln a začína
Brasenose, kde Balliol ustupuje Trinity.
Do očí bijúcimi dominantami mesta
je preto Sheldonianské divadlo a Bodleianská knižnica, pohodlne umiestnené
hneď vedľa seba, za múrom zdobeným desivými gréckymi hlavami. Aj keď neboli postavené
v rovnaký čas, veľmi sa k sebe hodia: jedno je okrúhle a druhé
hranaté, obe podvečer znútra žiaria zlatým svetlom a sú postavené
z hrejivého kameňa pieskovcovej farby. Tvária sa tiež rovnako vážne
a dôstojne, a tak vás neveľmi pripravia na to, čo nájdete za nimi:
okrúhlu knižnicu. Ešte vždy, keď idem okolo – alebo keď dúfam, že si vnútri
nájdem voľné miesto pri jednom z obrovských železných okien – žasnem nad
tým, že nejaký dospelý, vážený profesor pred tristo rokmi zrealizoval môj
detský sen (myslím tým ten okrúhlu budovu, až taká intelektuálka som zase
nebola).
Tým nechcem povedať, že college
nie sú krásne, práve naopak. Všetky sú postavené podľa spoločného plánu,
a toľko jemnej výzdoby, kamenných ornamentov a popínavých rastlín vás
ohromí a unaví rýchlejšie, než by ste čakali. Vždy sa to začína rovnako:
vojdete cez bránu/dvere, ktoré vyzerajú, že ďalšie storočie už asi nezvládnu,
popri hrozivých uniformovaných vrátnikoch, a zrazu sa ocitnete na
starobylom zelenom nádvorí. Po tráve sa nechodí, a tak nasledujete
dokonale upravený chodníček. Zastavíte sa v kaplnke a sieni,
v ktorej college obeduje a večeria; zvonku (a niekedy aj znútra...) vyzerajú
úplne rovnako. Pokračujete po kamennom chodníku, možno poslúchnete šípku
a otvoríte dvere, ktoré môžu viesť maximálne do kuchyne, keď sa zrazu pred
vami rozprestrie ďalšie nádvorie, väčšie a krajšie ako to pred tým, obkolesené
budovami, ktoré vyzerajú pristaro a prikrásne na to, aby v nich
niekto skutočne býval (ale býva, a neskôr sa dozviete, že polovička
z nich je nová, čiže má asi iba sto rokov, a bola postavená v
neogotickom štýle, aby to spolu ladilo).
Inak, ak tej gotiky ešte stále
nemáte dosť, tak odporúčam kaviareň v kostole St. Mary. To je ten
kostol, ktorý má úchvatnú vežu, z ktorej je skvelý výhľad na tisíc
ostatných oxfordských veží a v noci sa dramaticky osvetlená týči nad
mestom.
Ak vás gotika a brečtan neberie
(ale to ste už dávno prestali čítať, že?), môžete ísť nakupovať (máme tu obchod
„Upotená Betka“ aj cukráreň ako z Harryho Pottera), prechádzať sa popri
kanáli a čudovať sa, ako niekto môže bývať v takom úzkom hausbóte,
prepiť všetky úspory v útulných čajovniach, kaviarni zo 17. storočia alebo
krčme z trinásteho. Alebo sa môžete stratiť medzi kľukatými múrmi Queens
Lane, ktorá sa vinie útrobami collegov a v nič netušiacom návštevníkovi
vyvoláva pocit, že vkročil do šestnásteho storočia a už asi nenájde cestu
späť.
Najlepšie na Oxforde je to, že uprostred
tohto všetkého sa dá normálne žiť. College a univerzitné budovy nie sú
skanzen vyhradený pre platiacich turistov a študentov; všetko je
v centre mesta, uprostred obchodov, reštaurácií a rušných ulíc, po
ktorých sa preháňajú farebné double-deckre. Môžete si kúpiť zubnú pastu,
vyzdvihnúť v college poštu a zároveň obdivovať vežičku exeterskej
kaplnky, ktorú na sto percent postavili Tolkienovi elfovia.
A nepýtajte sa ma, či je
krajší Oxford alebo Cambridge.
