1. Byť pánom vlastného času
Životné tempo na Oxforde je zdrvujúce. Každý má minimálne tri
mimoškolské aktivity, trávi aspoň pol dňa v knižnici a stíha ísť na
všetky študentské párty. Teda, tak sa to aspoň zdá z rozhovorov na
formálnej večeri. Priemer tu neexistuje: študenti buď tvrdia, že nič nestíhajú
a nevedia, alebo si medzi sebou porovnávajú, koľko hodín kto strávi
v knižnici a koľko nocí tento trimester už prebdel nad esejami. Vždy
sa toho dá naučiť viac, napísať lepšie, stihnúť ešte jedno pivo, získať na
skúške o percento viac, vyhrať voľby do college študentskej rady, zapojiť
sa do výskumného projektu, cez leto učiť mníchov v Tibete po anglicky.
Študovať nestačí: a ak áno, tak len v prípade, že rovno získate
fakultnú cenu za najlepšie výsledky a štipendium na Harvard.
Oxford ma naučil, že čas sa skoro vždy prispôsobí tomu, koľko si toho
naložím. Povedať áno a za pochodu prísť na to, ako to všetko zvládnuť, nie
je až taká zlá stratégia; a keď to človek naozaj nestíha, ešte vždy môže
nespať. Vďaka mojim šialeným spolužiakom som nadobudla pocit, že v živote
sa dá zvládnuť akákoľvek mimoškolská aktivita.
Vďaka Oxfordu však viem aj to, že slepé naháňanie sa za očividnými
cieľmi – robiť niečo len preto, že to vyzerá prestížne, alebo dobre na
životopise, vsugerováva vám to okolie, alebo to robia všetci ostatní – je
rovnako hlúpe ako sedieť doma a čakať na náhodu. Prvý ročník na
bakalárskom stupni som sa viac menej celý preučila (hnalo ma siné presvedčenie,
že ma vyhodia). Našla som si síce aj skvelých priateľov a zorientovala sa
v anglickom Tescu, no po skúškach som mala pocit, akoby mi niekto vybielil
mozog. Snažila som si spomenúť, čo som robievala predtým, než som sa musela
celé dni učiť – o čom bol vlastne predtým môj život? Bolo to bizarné,
a napriek tomu mi trvalo niekoľko rokov naozaj pochopiť význam slova
priorita. A nájsť tú hranicu, kde úspech v jednej oblasti nie je
kúpený priveľkou obetou v niečom inom, bude na dlho. Práve toto –
schopnosť manažovať svoj čas, ako tomu hovoria Angličania – je to najdôležitejšie,
čo som sa na Oxforde naučila. Nejde pri tom len o to, ako stihnúť všetko,
čo má človek na zozname a nevyzerať pri tom priveľmi zadychčane; ide
o to, čo na tom zozname vlastne je.
Koniec spirituálneho hlásenia.
2. Ľudia z cudzích krajín nie sú veľmi zaujímaví
Väčšinou sú totiž
presne takí istí, ako tí doma. Môžu mať čudný prízvuk, veľkú zásobu zvláštnych
príbehov z rodnej krajiny a ako dezert jesť osolené ovocie, no
v ostatných rozmeroch sme vlastne rovnakí.
Áno, Číňania majú svoju rodinu vo väčšej úcte, Indovia chápu dohodnuté
manželstvo ako alternatívnu formu zoznamky, a Taliani ohrňujú nos nad
Starbucks, no toto všetko je len pozadím k pochopeniu odlišných kultúr,
nie odlišných ľudí. Keď sa Where are you
from zmenila z úvodnej zoznamovacej vety na niečo, čo sa človek ledabolo
dozvie na konci konverzácie, vydýchla som si vlastne aj ja: je príjemné byť
posudzovaný ako človek a nie ako národnosť.
3. Akademická kariéra
môže byť rešpektovaným povolaním a spôsobom, ako uživiť rodinu
Všetci moji
profesori publikovali a publikujú v top odborných časopisoch. Veľká časť
z nich sa tiež angažuje mimo univerzity: vyjadrujú sa do novín, ich názory
počúva vláda, alebo spolupracujú s neziskovými organizáciami vo svojom
odbore. Majú výskumnú rolu v centrálnych bankách, rozpočtových radách
a organizáciách ako OECD či MMF. V bankovníctve či poradenstve by
síce zarobili viac, ale oxfordskí akademici pobehujú v starých svetroch
preto, že sú excentrickí, nie preto, že ich výplata hraničí s minimálnou
mzdou.
4. Príležitosť nepozná
hranice
Znie to síce ako
okopírované z motivačnej literatúry, no je to pravda. Predtým, než som
prišla do Británie, som ani len neuvažovala nad tým, že pozície
v inštitúciách, ktoré hýbu svetom (nech už je to akýmkoľvek spôsobom),
môžu patriť aj nám. No za niekoľko mesiacov som pochopila, že drvivej väčšine
ľudí „tam vonku“ je úplne jedno, skadiaľ som prišla. Na cudzincov sú viac ako
zvyknutí, veľa ľudí na top pozíciách sú
cudzinci, a jediné, čo ich zaujíma, sú moje schopnosti a vzdelanie.
Sem tam niekto môže vyjadriť počudovanie, že som z takej malej
a mladej a východnej krajiny, no väčšinou sa konverzácia zase rýchlo
zvrtne k počasiu.
5. Doma je doma
Po odchode na
univerzitu som mala ku Slovensku zvláštny, zmätený vzťah. Neporovnávať je
nemožné. Je veľa vecí, v ktorých je Anglicko (a Oxford zvlášť)
nepopierateľne lepšie ako rodná hruda. No potom je tu aj všetko to, čo sa mi
v Anglicku zdá cudzie: odysea, ktorú treba podstúpť pri kúpe dobrého
pečiva; maličké miestnosti a steny ako z papiera; záhadné nice, ktoré Angličania používajú takmer
na všetko a ja si potom môžem len domýšľať, či je moja diplomovka vhodná
na publikovanie alebo na podloženie kývajúceho sa stola. Chápem tých, ktorí po
polroku zutekali domov a zaťali sa nikdy sa nevrátiť; chápem aj tých,
ktorí zo Slovenska utiekli sem a nevidia dôvod, prečo sa trápiť niekde
v Snine. Doma je doma, no nie
z dôvodu nejakej slovenskej nadradenosti alebo výnimočnosti: žije tu moja
rodina, a to je pre mňa viac než dosť.
6. Piť víno
Nalievajú ho
k takmer každej formálnej večeri. Takže tak.
7. Dress code je
kamarát
Prvé pozvanie na formálnu večeru bol des: bola to moja imatrikulačná
večera na Cambridge, dostala som skutočnú fyzickú papierovú pozvánku napísanú
kurzívou, so zvláštnou anglickou frázou „requests the pleasure of the company
of", čiže „vyžaduje si Vašu príjemnú spoločnosť". A ako keby to nestačilo, v rohu bolo
ledabolo prehodené, že dress code je black tie.
V živote ženy je niekoľko momentov, kedy si zo všetkých síl želá
byť mužom, a pre mňa bol tento jedným z nich. Keby som bola Mário, jednoducho
by som si obliekla smoking, presne podľa predpisu, v Marks&Spencer by
som si kúpila jeden z tých predviazaných čiernych motýlikov, a hybaj
späť k indiferenčným krivkám. Namiesto toho som strávila sobotu
v kabínke na skúšanie, v horúčkovitom zápase so zipsami šiat
a vlastnými obavami, či si vôbec vyberám správne. Potom som ešte musela
zvládnuť topánky a kabelku a hlavu. Snažila som sa utešiť faktom, že
ona päťchodová večera bude celá na účet collegu, no nepomáhalo to.
Keď v rohu pozvánky vidím dress code dnes, zaleje ma vlna úľavy:
viem presne, čo si mám obliecť, aby som zapadla do davu. Pokiaľ vie človek
čítať a googliť, riziko medzinárodnej blamáže je minimálne: stačí si
prečítať zadanie. Tie malé čierne, ktoré som si vtedy kúpila, nosím na večere
dodnes, a budem to tak robiť dovtedy, kým sa nájd college ochotný
živiť ma.
